TATRANSKÉ ROZPRÁVKOVÉ PUTOVANIE 2020

S OCHRANKOM TATRANSKÝM, SMREČINKOU LESNOU, LOMNIČKOU KVETINKOVOU A NOVÝM DENNÍKOM DOBRODRUHA!

rozpravkove putovanie 2020

V rámci Tatranského rozprávkového putovania 2020 Vaše ratolesti iste poteší množstvo noviniek. Okrem tradičných rozprávkových postavičiek, Ochranka Tatranského, Smrečinky Lesnej a Lomničky Kvetinkovej, čakajú na malých záujemcov nové rozprávky, hlavolamy, tajničky, úlohy, súťaž o skvelé ceny, mapa a objavovanie neobjavených miest.

Oblastná organizácia cestovného ruchu Región Vysoké TatryZdruženie cestovného ruchu Vysoké Tatry nahradil TATRANSKÝ PAS za väčší DENNÍK DOBRODRUHA. Ten deti, popri Štrbskom Plese, Starom Smokovci, Tatranskej Lomnici a Poprade, prevedie i po turisticky menej prebádaných miestach ako napríklad Vyšné Hágy, Nová Polianka, Tatranská Polianka, Tatranské Zruby, Tatranská Lesná či Tatranské Matliare. Celkový počet zastávok je trinásť a ku každej patrí jedna úloha. Tie môžu deti spĺňať v priloženej mape, získať certifikát či zapojiť sa do žrebovania o ceny.

AKO TO CELÉ FUNGUJE?

Každé dieťa, do 18 rokov, si od vydania publikácie až do októbra 2020 môže prísť pre BEZPLATNÝ DENNÍK DOBRODRUHA do Tatranských informačných kancelárií v Starom Smokovci, Tatranskej Lomnici a do Turistického infocentra na Štrbskom Plese. Tento denník dieťa prevedie celým regiónom Vysoké Tatry (od Štrbského Plesa cez Tatranskú Kotlinu až po Poprad). V denníku si nájde okrem rozprávok, hlavolamov a tajničiek aj SÚŤAŽNÉ ÚLOHY. Tie sa po splnení zaznamenajú do priloženej mapy. Pozostávajú napríklad z pečiatok chát alebo z indícií, ktoré dieťa môže nájsť priamo v teréne konkrétnej osady. Po splnení najmenej desiatich úloh súťažiaci príde na určené miesto, kde mu bude po kontrole vydaný CERTIFIKÁT DOBRODRUHA. Následne so zákonným zástupcom  vyplní súťažný lístok a vhodí do žrebovacej krabice. Súťaž trvá do októbra 2020.

ZASTÁVKY TATRANSKÉHO ROZPRÁVKOVÉHO PUTOVANIA

tatranske rozpravkove putovanie deti

Denník dobrodruha je zadarmo dostupný v Tatranských informačných kanceláriách v Starom Smokovci, Tatranskej Lomnici a a v Infocentre na Štrbskom Plese.

rozpravka tatry deti leto

LOMNIČKA KVETINKOVÁ

Nežná kráľovná tatranskej prírody, voňavých kvetov, čistučkých plies a všetkých tajomných bytostí.

OCHRANKO TATRANSKÝ

Silný strážca všetkých vysokých, tatranských vrcholov, zelených lesov a múdrych zvierat.

rozpravka tatry deti leto

SMREČINKA LESNÁ

Mocná vládkyňa vysokých stromov, pichľavej kosodreviny či všetkých lístkov na konároch.

ROZPRÁVKY

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna krásna krajina s vysokými, majestátnymi horami ťahajúcimi sa až k nebu. Mali veru všakovaké mená. Jeden si hovoril Gerlach, iný Solisko, ďalší zas Lomničák, ale našli sa tu aj krehkejšie, ako napríklad Končistá, Vysoká alebo Ostrva.

V jedno skoré ráno, keď ešte všetko zakrývala hustá hmla, sa len jeden jediný z vysokých štítov kochal jasným výhľadom. Dobre vedel, že je najvyšší zo všetkých svojich bratov. Netrávili s ním ale veľa času. Nie preto, že by mu závideli, ale preto že sa nad nich rok čo rok vystatoval, až sa nakoniec úplne stratil z ich dní a dokonca pomaly zabúdali i jeho skutočné meno. Nechali ho samého, nech sa kochá vlastnou krásou. Hrdému štítu to vôbec nevadilo, dni trávil obzeraním sa v hladinách plies a svojou výškou sa neustále chvastal pred voňavými kvetinami či rýchlymi kamzíkmi.

Raz, bolo to ešte tesne pred tým ako slnko zapadlo, zahliadol v diaľke niečo, čo tam ešte nikdy predtým nezbadal. Žmúril tým smerom celú noc, až ráno však uvidel nádhernú, majestátnu hoľu. Ihneď za ňou potôčikmi poslal zlaté rybky, aby jej odkázali ako hlboko sa do nej zamiloval a ani na sekundu nepochyboval, že by ho mohla odmietnuť. Hoľa, krásna ako kráľovná, chvíľu váhala, no napokon dvihla zrak až k majestátnemu vrchu. Začali si odvtedy tajnými chodbičkami posielať odkazy, cez zvieratká objatia či vetrom pesničky. Obaja však boli stále osamotení a Kráľova hoľa odmietala jedného nápadníka za druhým až nakoniec stanovila vysokému vrchu podmienku: ,,Príď že, môj drahý, za mnou a celý život budeme spolu. Inak naše trápenie bude trvať naveky.“ Hrdý štít sa snažil ako vedel, naťahoval sa za hoľou, prosil zvieratká, aby ho potlačili a všetky potoky, aby ho ťahali. Už už sa zdalo, že pohne svojimi kamennými koreňmi, čosi puklo, prasklo a s veľkým hrmotom zobudilo krajinu.

Vysoký vrch už nebol najvyšší, nebol namyslený ani nevďačný. Teraz sa mu hlava sklonila k ľúbeznej holi a dobre vedel, že viac sa k nej priblížiť už nemôže. Plný smútku vynoril vtedy len jednu jedinú slzu! Tá sa silou skotúľala až do najbližšej doliny, narazila na kameň, praskla a jej liečivá statná voda dopadla priamo na orlie pierko ležiace neďaleko.

Nastalo ticho! Nastal šum! Na mieste pierka zrazu stála usmievavá rozprávková postava! Keď to zbadal naklonený vrch, ihneď sa jej prihovoril a vyzvedal kto to len môže byť.

,,Som Ochranko Tatranský a ty? Prečo si taký krivý? Ty sa isto Kriváň voláš!“

Smutný štít sa zrazu tak rozosmial, že všetkých svojich bratov a sestry pobudil. Dokonca aj zlosť z nich rázom opadla. ,,Ďakujem ti Ochranko, budem teda Kriváň,“ skonštatoval v smiechu vrch, ,,a teba, môj kamarát, rád poverím najkrajším poslaním Vysokých Tatier. Budeš ochranca všetkých tatranských vrcholov, lesov a zvierat!“

Tak sa aj stalo! Ochranko dodnes dohliada na tatranské krásy, štíty sú opäť ako rodina, Kriváň spravodlivý, rozumný a svojím smiechom tešiaci i vzdialenú Kráľovu hoľu, ktorá mu sem tam na oplátku zas rada zaspieva vetrom sladkú pesničku.

popradske pleso rozpravka

Raz, keď ešte k Popradskému plesu neviedol žiaden chodník a okolo sa rozprestieral iba hustý voňavý les, sa neďaleko brehu hrával Ochranko s tatranskými škriatkami. Chodievali tam skoro každý deň v roku. V lete sa kropili studenou vodou, v zime sa ohadzovali hebkým snehom a na jeseň zas suchým lístím.

Jedného teplého rána ich však vyrušil tajomný, hĺbavý zvuk, ktorý vychádzal priamo zo stredu plesa. Všetci akoby rázom zamrzli s hlavami otočenými smerom k vode. Nastalo prenikavé ticho, keď sa presne na tom istom mieste začal na hladine tvoriť malý, rýchly vír, ktorý sa zväčšoval čoraz viac a viac. Ochranko už viac neotáľal. Zdrapil všetkých svojich kamarátov a hybaj s nimi do najbližšieho kríku. Tu boli predsa len vo väčšom bezpečí a zároveň mohli sledovať, čo sa to v ich blízkosti stvára.

Vír však stále mocnel! Jeho dunenie bolo také silné, že všetky zvieratká naokolo sa rozutekali čo najďalej, kvetiny zatvorili svoje voňavé hlávky a dokonca aj vietor utíchol. Neprešlo však veľa času a na mieste Popradského plesa zrazu neostala ani kvapka vody. Ochranko s vyvalenými očami vystúpil z lesnej skrýše a neveril, čo práve videl. ,,Ešte nie je koniec!“ zakričal podivnou rečou jeden zo škriatkov a zvalil Ochranka opäť na zem celou svojou silou. Zo suchého dna akoby rázom začala znova prúdiť voda! Bola však akási iná vôňou i chuťou. ,,Slaná!“ skonštatoval Ochranko, keď si oblízal prst predtým namočený v morskej vode. To ale zďaleka ešte nebolo všetko. Na zrazu pokojnej hladine, sa v diaľke hompáľala velikánska, drevená pirátska loď!

,,Halóóó, je tu niekto?“ ozvalo sa po dlhom čase z paluby. Ochranko vidiac prekrížené kosti na pirátskej vlajke preglgol a pomaly vstal zo zeme. ,,Dobrý deň, milí hostia. Vítam Vás vo Vysokých Tatrách!“ hlasným krikom odpovedal. Loď sa rázom pohla priamo k nim až kým ju nezabrzdil kamenistý breh plesa. Hneď ako sa z vysokej paluby vyhodil rebrík, začalo po ňom zostupovať osem statných pirátov najrozmanitejších postáv, farebných odevov a všelijakých úškrnov.

,,Pre oranžového papagája! Prepáčte nám!“ spustil, zrejme kapitán, na udivených kamarátov, zatiaľ čo ako šialený mixoval na pozdrav Ochrankovou rukou. ,,Zbierali sme kamene do našich diel z hlbokého morského dna až tuto Berhoruk, ukázal na jedného z nich, ,,zdvihol jeden veľký balvan, otvorila sa veľká chodba a tá nás vymrštila priamo sem, do Vysokých Tatier, ak som správne rozumel.“ Ochranko zrazu ihneď pochopil, čo sa stalo. Vedel, že tatranské plesá sú pospájané tajnými chodbičkami vedúcimi priamo k morskému dnu a piráti tak pravdepodobne našli jednu z nich.

Po chvíli strachu sa však rýchlo stali priateľmi. Neboli to vôbec hrôzostrašní piráti. Boli síce trochu neohrabaní, ale zato srdeční a nesmierne veselí. Ochranko im so škriatkami poukazoval najbližšie štíty, doliny, zvieratká či mohutné stromy, aké doteraz ešte nevideli. Keď sa k večeru lúčili, vedeli, ako dať všetko opäť do poriadku. Najmenší zo škriatkov vhupol do vody, nadvihol najväčší balvan a s kamarátskym mávaním vypustil pirátsku loď, s posádkou a slanou vodou naspäť do mora. Chvíľu ešte počkali, kým sa pleso naplní sladkou studenou tatranskou vodou a pobrali sa po čudesnom dni plnom zážitkov do ríše snov, tešiac sa, čo prinesie ďalší deň.

batizovkse pleso vysne hagy rozpravka

Pred mnohými rokmi, keď jar roztápala prvé biele vločky na radostné kvapky, zdalo sa, že všetko je presne tak, ako má byť. Slnko svietilo, potoky sa opäť znovu rozozneli dolinami a aj prvé unavené hlávky snežienok vystierali svoje krehké stonky na parádu všetkým. Uplynulo však len pár takýchto dní a hrejivého slnka zrazu nebolo dostatok. Zvieratká sa opäť začali vracať do zimného spánku, rastlinky sa zababušili k teplej zemi a snehu neubúdalo. Nikto si z toho ale ťažkú hlavu nerobil, Vysoké Tatry boli predsa zvyknuté na dlhé zimné mesiace.

Čas bez teplých lúčov sa ale predlžoval a i mrazivých vločiek pribúdalo stále viac.

V obrovskej štrbine medzi Končistou a Gerlachom sa dokonca usalašil jeden nevychovaný ľadovec. Volal sa Batiz. Čím viac zimy prevládalo, tým viac mohutnel. Ako do výšky, tak rástol i do šírky a bolo mu celkom jedno, že už nemá viac miesta. Končistá ho márne pekne prosila, Gerlach mu zbytočne dohováral, aby sa uskromnil. Nedal si povedať, vraj bude najvyšší z Tatier, vraj ich všetkých nakoniec vytlačí do doliny a ostane sám, aby sa ním mohli navždy kochať všetci naokolo.

Rozumná Končistá vedela, že to myslí vážne a nič ho neprinúti svoje rozhodnutie zmeniť. Jedno skoré ráno teda vyslala krásneho majestátneho orla za Ochrankom s prosbou o vyhľadanie slnka. Ochranko neváhal ani chvíľu a vybral sa nájsť žiarivé lúče až nakoniec, po dlhej ceste, jeden objavil. Nasadol naň a nechal sa priviesť priamo k teplému slnku.  

,,Slniečko žiarivé, pekne ťa prosím, vráť sa do Vysokých Tatier. Potrebujú ťa zvieratá, rastliny a dokonca aj silné vrchy!“ naliehavo prosil Ochranko. Slnko polichotené svojou dôležitosťou neotáľalo a poslalo všetky silné lúče aj s Ochrankom k jeho domovine.

,,Aúúúú, kto sa to opovažuje?“ skríkol Batiz, len čo sa ho prvé z nich dotkli. ,,Mňa nič nepokorí, ani ty slnko! Počuješ?“ neľútostne pokračoval.

Teplé dni ale každým dňom naberali na sile, v dolinách už nebolo ani chýru, ani slychu po bielej prikrývke a aj z tvrdohlavého ľadovca časom poriadne ubudlo. Márne teraz on prosíkal, márne sa snažil. Až keď sa úplne roztopil v nádherné pleso, roztopilo sa i jeho mocné ego. Vedel, že už nikdy nevyrastie v mocný ľadovec, a preto len smutne hľadel na modrú oblohu.

,,Pozri sa na seba Batiz, aký si nádherný, hlboký a jasný,“ snažila sa ho utešiť Končistá, ,,keby si chcel, mohol by si byť plesom! Batizovským plesom!“ Batiz na ňu dvihol pokorný zrak a s úprimným úsmevom radostne súhlasil. ,,Ďakujem ti sestrička, že si mi otvorila oči a zachránila môjho ducha pred úplným zamrznutím.“

Niekoľko chvíľ ešte trvalo, kým si tatranský obyvatelia zvykli na zmeneného Batiza. Nakoniec sa však stal verným priateľom svojich susedov, domovom mnohých rastlín či napájadlom pre neposedné kamzíky. Už nebol predsa Batiz, bol hrdé, Batizovské pleso!

nova polianka rozpravka

Ochranko Tatranský, narodený zo slzy Kriváňa, si svoje poslanie ochraňovať všetko tatranské nesmierne vážil. Nikdy ani len na sekundu nepomyslel, že by sa svojej rozprávkovej sily vzdal. Stále sa usmieval, rozumne radil a prirodzene rozveseľoval všetkých navôkol. Pravdou ale tiež bolo, že práce mal vždy vyše hlavy. Raz sa srnčekovi zaseklo kopýtko o vetvičku, inokedy musel napomínať vietor, aby bol opatrnejší.

Jeden krásny teplý podvečer, keď na rozkvitnutej lúke Ochranko oddychoval po náročnom, ale opäť jedinečnom dni, zazdalo sa mu, že sa zem zatriasla. Spozornel a ešte viac sa sústredil na chvenie. Otrasy prichádzali stále silnejšie, až sa nakoniec ostala celá zem triasť natrvalo. To už sa svižne vyhupol na silné nohy a utekal vpred zistiť čo sa deje. V rýchlosti stretával vydesené medvieďatká, čudujúce sa stromy a nezbedné víly hľadajúce si úkryt. Ešte viac sa nadýchol a vystrelil ako šíp oveľa rýchlejšie, aby čím skôr pomohol svojim kamarátom k pokoju.

Na jednej rozľahlej lúke sa mu za pár sekúnd naskytol nevídaný pohľad. Oproti nemu nemotorne utekalo niekoľko zvláštnych bytostí. Vyzeralo to, že sa naňho rúti snáď celá armáda. Ledva sa stihol uhnúť, aby ho neprevalcovali. Po pár metroch zastavili,  vyvádzať však neprestali.

,,Krásny podvečer, priatelia, odkiaľ pochádzate a za akým účelom ste nás poctili svojou návštevou?“ opýtal sa nesmelo Ochranko. Nikto si ho však nevšímal a on medzi nimi  stál ako soľný stĺp.  Až teraz si uvedomil, ako naozaj vyzerajú. Ich nízke telá boli síce nízke, ale zato mohutné. Pozostávali z toho najjemnejšieho svetlého piesku, aký kedy Ochranko videl. Zakaždým keď ich ťažké nohy dopadli na tatranskú zem, zanechávali po sebe obrovitánske diery plné týchto žltých kamienkov.

Ochranko sa každý deň všelijako snažil návštevníkov oslovovať, neustále sa ale tvárili, akoby ho ani nevideli. To mu koniec koncov až tak nevadilo, skôr sa trápil piesočnou spúšťou, ktorú po sebe zanechávali. Po jednom z ďalších takýchto  ničivých dní sa rozhodol zdôveriť samotnej matke Zemi. ,,Neviem čo mám robiť. Žiadne z mojich kúziel nezaberá!“ vysvetľoval smutne Ochranko. ,,Nič sa neboj. Pošlem ti silných pomocníkov, ktorých budeš mať  už navždy pri sebe!“ povedala a Ochranko sa náhle ponoril do hlbokého sna. Ráno, keď sa prebudil, stálo okolo neho niekoľko vysokých a silných stromov, ktoré čakali na svoju prvú úlohu. Ochranko hneď vedel, že ide o spomínaných pomocníkov a vysvetlil im, čo ho trápi. Mohutným stromom netrvalo dlho a pochopili, čo je potrebné. Vyhľadali piesočných vandalov, obkolesili ich a spoločne začali búchať velikánskymi koreňmi o zem. Nezvyčajní návštevníci pri dopade koreňov okamžite vystrelili do vzduchu a tvrdo dopadali na zelenú trávu. Ich nedobrovoľné hopsanie sa ale rýchlo skončilo, keď si uvedomili, že už viac lotrovín vo Vysokých Tatrách nedokážu vyparatiť. Ako rýchlo prišli, tak aj v momente odišli.

Ochranko s pomocníkmi im už len radostne mával do diaľky. Zvyšný piesok, čo po zvláštnych bytostiach ostal, sa rýchlo vstrebal do pôdy, zvieratká sa vrátili do svojich príbytkov a všetky škody časom spoločne opravili. Avšak ešte aj dnes sa niekedy stane, že sa v dažďových kvapkách nachádza cudzokrajný piesok, ale kto vie? Možno sa nám tak ďaleké bytosti prihovárajú a spomínajú na časy strávene v Tatrách.

tatranska polianka rozpravka gerlach

Vždy, jeden deň v roku, sa na samom vrchole ohromného Gerlachovského štítu konalo ešte ohromnejšie, nevídané stretnutie. Išlo totižto o samotných čertov, ktorí prichádzali tesne po zotmení a zakaždým sa vyparili skôr, než vyšlo ranné slnko nevedno kam. Počas noci preberali najnovšie kúzla, všakovaké pekelné novinky a popri tom varili ten najostrejší guláš na svete.

I vtedy, keď sa po horách ešte nepotulovali ľudia, chystali si čerti slávnosť na večer. Čakala ich aj jedna novinka. Túto noc mali medzi seba prijať nového čerta, na miesto svojho dlhoročného kamaráta, ktorý sa nedávno zamiloval do krásnej dievčiny a prijal ľudskú podobu.

Mäsko už bolo nakrájané, cibuľka sa vo veľkom kotli hlasno škvarila a v neďalekom plese čakali na svoju chvíľu obrovské kocky zemiakov. Stretnutie začalo a okolo vrchu sa zbiehali čerti z celého sveta. Až nakoniec privítali aj toho najmocnejšieho z nich, za ktorým vypínal hruď namyslený nováčik. Všetko prebiehalo ako každý rok, ich smiech sa rozliehal celou krajinou až konečne prišlo na menovanie nového čerta do ich radov.

,,Priatelia moji rohatí, toto je čert z ďalekej krajiny a ja ho dnes prijímam medzi nás!“ do hrobového ticha povedal najmocnejší čert a rukou vtisol tancujúci plameň novému pod kožu až mu zasvietili oči. On ale veľmi dobre vedel, na čo ticho čakal celú noc. Ako náhle jeho telo okúsilo silu najmocnejšieho ohňa vzpriamil ruku a vystrelil z nej iskriaci blesk na čertovského kráľa. Ten sa však uhol a s vydeseným pohľadom zmizol v pare ako aj všetci prekvapení čerti naokolo. Ostala len rozľahlá diera v strede Gerlachu. ,,Ha! Akí bojkovia! A že čerti!“ smial sa hrôzostrašne útočník. ,,Síce som nikoho netrafil, ale aspoň dajú pokoj a z tejto gerlachovskej diery si urobím svoj trón! Gerlachovský kotol!“ povedal ešte hrozivejšie ako predtým a usadil sa. Ani vo sne mu však nenapadlo, že v pekle sa už kujú plány ako smelému čertovi vystrojiť príučku.

,,Musí sa zamilovať,“ povedal jeden, ,,potom sa predsa stane človekom a stratí čertovskú moc ako jeho predchodca!“ uisťovali sa všetci. Kde ale nájsť nádhernú devu, ktorá by dokázala takého čerta očariť? Hľadali v každom pekelnom kúte, ale žiadna čertica nebola dostatočne odvážna podujať sa na túto úlohu. Najmocnejší čert však dostal nápad! Počkal, kým ostatí zaspia od rozmýšľania a vybral sa tajnými chodbičkami za Ochrankom. Vedel, že keby niekto odhalil jeho pozemské stretnutia, mohli by pochybovať o jeho vláde, a tak sa len nenápadne vyparil z pekla von rovno pred obedujúceho Ochranka. Tomu skoro zabehlo, keď zočil zadymeného čerta, potom si ale uvedomil, že ide o starého priateľa a rád ho vypočul. Spoločne však rýchlo našli riešenie! ,,Víly!“ skríkli naraz a vystrelili  za nimi do voňavého lesa. 

Krásne devy neboli zvyknuté na návštevníkov a už vôbec nie na čerta. Ochranko ich ale uistil, že sa nemusia ničoho báť. ,,Pôjdem ja!“ po krátkom čase zaštebotala jedna z nich a bez váhania sa spoločne vydali k nebezpečnému pekelníkovi. Ten, keď už z diaľky zbadal nádhernú, pôvabnú vílu, pocítil, ako sa z neho stráca čertovský plameň, až ho nakoniec celkom opustil. Pokorený, už nie ako čert, ale ako človek, vyliezol zo svojho trónu a Vysoké Tatry navždy opustil. I víla sa rozhodla, že zmení svoj život a stane sa Ochrankovou kamarátkou v dobrom i zlom. Ten ju premenil na čarovnú rozprávkovú postavičku, a keďže jej meno bolo Smrečinka Lesná, určil ju za vládkyňu všetkých stromov a voňavej kosodreviny. Spoločne sa rozlúčili s múdrym čertom a popriali mu veľa šibalských ohníkov v horúcom domove.  

tatranske zruby rozpravka

V neďalekých končinách, raz dávno prebýval starý, ale zato silný vietor Nechával sa neustále obskakovať, a ak sa náhodou niekto rozhodol neposlúchnuť, odfúkol mu domček či privial ničivý dážď. Bol vždy dobre informovaný a neušla mu žiadna novinka. Preto tiež dobre vedel, že vo Vysokých Tatrách sa k Ochrankovi pripojila krásna víla Smrečinka Lesná, vládkyňa stromov. Bol si ju už párkrát i z diaľky obzrieť a veruže sa mu veľmi zapáčila. Neustále prikazoval zvieratkám, aby ju preňho sledovali až sa raz malý, ušatý zajko vrátil s naozajstnou novinkou.

Vraj si Smrečinka vyšíva svoju novú rozprávkovú belasú sukňu a poprosila tatranský vietor, aby jej doň vložil ľahký, čarovný vánok. Majú tak urobiť o tri dni na  jednej rozľahlej zelenej lúke.

Vietor ani oka nezažmúril, pokým nevymyslel prefíkaný plán ako si Smrečinku navždy pripútať k sebe. ,,Noc pred stretnutím zamknem tatranský vietor do zlatej jaskyne a sám priletím na lúku. Smrečinka isto nezbadá rozdiel! Fúknem a môj vánok ju viac odo mňa nepustí,” mrmlal si dookola popod vzdušný fúz a keď padla tma, presvedčený o svojom úspechu vyletel za tatranským vetrom. Netušil však, že to s ním bude také ťažké. Tatranský vietor sa ani za nič nenechal presvedčiť, aby  dobrovoľne zašiel do jaskyne, vedel, že jeho veterný brat má čosi zlé v pláne. Ten  už ale začínal mať všetkého dosť! Schmatol váhavý vietor za nemotorné vetríky a šup s ním do jaskyne! Zamkol jaskyňu na tri zámky a spokojný vyletel nad les čakajúc na svoju vílu.

Nepočítal však s tým, že pri čine ho zbadá niekoľko malých stromčekov. Tie to rýchlo zvestovali ďalej, až kým o uzamknutí tatranského vetra vedel celý les. Čo však bolo najdôležitejšie, ako vládkyňa stromov, sa to dozvedela i samotná Smrečinka. O to viac lesní kamaráti nechápali, keď sa s pokojom vydala na miesto stretnutia. Hneď ako to zbadal falošný vietor, priletel jej oproti tváriac sa, že je ten tatranský a ide do jej krásnej sukne vdýchnuť čarovný vánok.

,,Viem, kto si a nedovolím ti vyfúknuť do mojej sukne ani najmenší vetrík!“ povedala smelo, ,,Vyslobodený tatranský vietor mi už istotne letí na pomoc!” zakričala a v tú chvíľu sa spoza vrcholov vynoril jej starý dobrý veterný kamarát. Obratom schytil klamára a neúprosne ho ťahal preč z lúky i celých Vysokých Tatier. Ten sa však rázom vyšmykol, nadýchol a veľkou silou rozfúkal všetko naokolo. Mnoho stromov ostalo zlomených, zvieratká rozutekané na všetky strany a cestičky ostali zavalené konármi. ,,To je za to, Smrečinka, že si mojou nechcela byť,“ smial sa vietor, ,,a každých 100 rokov sa vrátim, aby si na mňa nikdy nezabudla!“ dopovedal, zvrtol sa a rýchlo odletel preč.

Popadané stromy sa už síce nepodarilo zachrániť, ale množstvo nových a mladých získalo silu a začali sa časom ťahať k slnku. Ich obraz predsa odrážali tí silní ihličnatí ochrancovia, ktorí ostali z výšky strážiť les na ďalších sto rokov spolu so Smrečinkou Lesnou a Ochrankom Tatranským.

smokovce rozpravka vysoke tatry

Tatranskí škriatkovia nikdy nemali žiadne mená a vždy sa medzi sebou považovali za rovnocenných priateľov. Boli to tiež šikovní pomocníci plní energie a taktiež radi vymýšľali kadejaké huncútstva. Raz dávno, sa však narodil jeden, čo sa od všetkých celkom líšil. Bol to taký zavalitý škriatok a ako roky plynuli črtala sa i jeho osobnosť. I keď nikomu nikdy nič zlé neprial, bol nesmierne lenivý, namyslený a dokonca si sám dal aj meno. ,,Bola veľká sláva, že som sa narodil a preto ma volajte Slávko!“ každému vždy v polospánku opakoval, ležiac nehybne vo vysokej tráve.

Tvrdil, že má zoznam najlepších miest na ničnerobenie po celých Tatrách až raz natrafil na jedno celkom novučičké. Bolo vysoko na zaoblenom vrchole. Sám tomu nemohol uveriť, že ho nohy bez oddychu zaviedli takto vysoko a on si to ani nevšimol, aby sa mohol posťažovať. Uvelebil sa medzi vyčnievajúce kamene na mäkký mach a ihneď zaspal. Po každom prebudení sa len prevalil na opačný bok a ďalej leňošil. Prešiel jeden deň a jedna noc. Ostatní škriatkovia si oňho začali robiť starosti.

,,Slávkó, poď už naspäť dole, k nám, aj tu sú predsa úžasné miesta na vyvaľovanie!“ kričali podivným jazykom z lesa. Slávko sa však nenechal obmäkčiť. Vyšliapal sám takú ďalekú cestu až sem a keby sa tu chcel niekedy ešte vrátiť, musel by ju vyjsť odznova a na to bol predsa príliš lenivý.

Jeho tatranským bratom ho, i napriek jeho povahe, bolo ľúto. Každú hodinu za ním preto prichádzali s čerstvou vodou, lesnými jahodami a keď už ani oni nevládali, poprosili usilovné lienky, aby mu sem – tam od hladu letom priniesli voňavú čučoriedku či šťavnatú malinu.

Slávko si veru veľmi rýchlo zvykol na takýto bezstarostný život a obsluhu. Jeho ego začalo stúpať do nesmiernych výšin. Nos vždy vystrkoval nad oblaky a vypínal namyslenú hruď k hrejivému slnku. ,,To pozeráš, čo! Nemusím sa ani pohnúť a moji sluhovia mi prinesú čo potrebujem.“ chvastal sa pred ním. ,,Slávko, Slávko, akýže je z teba horenos!“ krútilo slnko smutne hlavou ,,Ak tu budeš takto bez pohnutia s vyhrnutým nosom neustále ležať – skamenieš!“ pohrozilo slniečko na rozlúčku a pobralo sa k spánku.

Slávkovi však nikto nevedel rozumne dohovoriť. Dokonca si myslel, že bude lepšie, ak skamenie. Potom ho už predsa nikdy nič nebude štekliť na nohách či tlačiť na chrbte a bude si môcť bezstarostne užívať dokonalé miesto navždy.

Čas plynul a zavalitému škriatkovi sa pomaly plnil sen. Zaoblený vrch ho  začal považoval za svoju súčasť a pomaly Slávka menil na pevný, kostrbatý kameň s nosom vystrčeným vysoko k oblohe.

Tatranskí škriatkovia už len s pokorou hľadeli na jeho osud a poslednýkrát sa mu prihovárali. Neoblomný Slávko sa ani v týchto chvíľach nedal až nakoniec nadobro skamenel. Dodnes nabudení turisti obchádzajú jeho kamenný nos pri výstupe na Slavkovský štít, ktorý je pomenovaný práve po tomto lenivom škriatkovi

hrebienok rozpravka

Na hrebeni, vyššie od dnešného Starého Smokovca si každý deň veľký obor varieval polievku na obed. Veruže sa z neho stal rokmi vychýrený kuchár. Do polievok nepridával len klasické suroviny ako zemiaky či petržlen, ale rád všelijako experimentoval. Spájal suroviny a vytváral chute, ktoré by nikdy nikoho neboli napadli. Rozdrvené borovicové šišky v spojení s lesným, horským machom vytvárali sviežu korenistú arómu, smreková kôra s bazovým kvetom zas trvácny šmak alebo napríklad také vodné riasy vyúdené na slnku dopĺňali slanosť.

Posledný deň v letnom mesiaci si opäť miešal polievkovú dobrotu a čakal na všetky zvieratká, aby aj ich ponúkol ako každý raz. Pomaličky prichádzali srnky, jelene, zajace, medvede, svište či kamzíky. Na vetvičkách zas posedávali statné orly s drobnými lastovičkami. 

Čosi zadunelo! Zahrmelo! A vedľa velikánskeho kotla na polievku sa zrazu zjavila i usmievavá, vysoká obryňa v krásnych prírodných, kvetovaných šatách. ,,Servús! Počula som, že vo Vysokých Tatrách sa podáva každý deň tá najlepšia polievka na svete,“ povedala a žmurkla na milo prekvapeného obra. Kým si ten ale uvedomil čo sa deje, krásna obryňa už sedela medzi zvieratkami a odpovedala na všetky ich zvedavé otázky.

Obor zamilovaný, zmätený a udivený návštevou ostal veľmi nervózny. Nič nechcel pokaziť a plánoval obryňu ohúriť nielen polievkou ale i dobrými spôsobmi. Zahľadený do jej veselých očí si ani nevšimol, ako si nevedomky prikladá varechu s horúcou polievkou na ochutnanie priamo k ústam. Nahlas sŕkol a nastala pohroma! Hneď ako si uvedomil, že prehltol vriacu polievku, vyskočil na chlpaté nohy a začal od bolesti poskakovať po krajine. Dopady obrích nôh spôsobovali veľké priehlbiny až nakoniec dopadol na jeden veľký balvan. Ten praskol a s hrmotom spustil kamennú lavínu, z ktorej vytryskla sladká studená voda.

Obryňa si ako jediná zachovala chladnú hlavu, schytila do dlaní ľadovú vodu a priložila obrovi k popáleným ústam. Ten na okamih zmrzol, preglgol liečivý prameň a pomaly sa nadýchol. ,,Ďakujem ti,“ zahanbene povedal, uistil sa, či sú všetky zvieratká v poriadku a pozeral na vodné kaskády, ktoré vytvoril. Po nedávno suchých kameňoch sa teraz valila studená, priezračná voda, ktorá si ďalej vytvárala koryto dolinou.

Nemý úžas všetkých zrazu prerušil priamy skok kamzíka do malého jazierka hneď pod vodopádmi. ,,Pridajte sa, kamaráti! Tá voda je úžasne chladná a príjemná!“ radostne zvolal na zvieratká okolo a postupne všetci pojašene poskákali k nemu. Aj obor sa pridal a ponoril hrubý malíček do vody.

Niektorí sa ešte do večera čvachtali, striekali a ochladzovali vodopádmi, iní sa zas spúšťali na lopúchoch dole potokom a obor s obryňou sa pomaličky vytratili do vzdialených krajín za vrcholy Vysokých Tatier, kde si doteraz varia tie najlepšie polievky sveta pre seba, svoje obrie deťúrence a všetky zvieratká v okolí.

tatranska lesna rozpravka zbojnicka chata

Za piatimi dolinami a siedmymi vodopádmi, ďaleko vo vzdialenej krajine, žil raz jeden nespokojný zbojník. Nepáčilo sa mu, do akej družiny sa nedávno prikmotril. Chcel sa riadiť starým známym heslom, bohatým brať a chudobným dávať. Lenže títo jeho noví prefíkaní kamaráti iba brali a nikomu nič nedávali. Dokonca ani chudobných sa im nehnusilo okrádať. Navyše okrem lúpenia a váľania sa v ukradnutých pokladoch nič poriadne nevedeli.

Zbojník preto začal rozmýšľať o úteku s plánom nájsť si vlastnú družinu, ktorá by dodržiavala všetky dobré zbojnícke mravy. Dobre ale vedel, že musí odísť veľmi ďaleko, aby už nikdy nepodarených kumpánov nestretol. Tí by mu veru dali príučku, keby na nich znova naďabil!

Keď padla noc a všetci sa chystali na ďalšiu lúpežnú akciu sústredene si pripravujúc nástroje, zbojník sa potichu vytratil z ich dohľadu. Blúdil dlhé hodiny, nekonečné dni a úmorné mesiace. Cestou však spoznal i niekoľko nových priateľov, ktorí sa v každom kraji k nemu pridávali, podporovali dobrú zbojnícku myšlienku či rozveseľovali úmorné kráčanie. Až keď objavili Vysoké Tatry, usúdili, že sa ich hľadanie nového domova definitívne skončilo. 

Rozvalili sa spokojne na trávu a začali plánovať. Najväčším problémom bolo, koho budú okrádať, aby získaný lup mohli vracať tam, kde je ho najväčšmi potreba a tiež to, kde si vybudujú skrýšu. ,,Ak sú Vaše úmysly naozaj také dobrosrdečné, mal by som pár nápadov,“ vystúpil spoza hrubého stromu Ochranko, ktorý vždy vedel o každom novom návštevníkovi Tatier. Zbojníkov jeho príchod trochu prekvapil, ale boli radi, že stretli niekoho miestneho a navyše boli zvedaví na jeho návrhy.

,,Z pohľadu domova Vám odporúčam jednu zo studených dolín. Jednu veľkú, jednu malú,“ začal vysvetľovať. ,,Veľkú! Veľkú!“ skákali mu do reči napätí zbojníci. Ochranko sa spokojne usmial a pokračoval v rozprávaní, v ktorom nových zbojníkov zatiahol do zaujímavého príbehu. Vraj cez túto chladnú dolinu častokrát  prichádzajú iní lúpežníci a ťažia drahé ligotavé kamene, zbierajú sladké tatranské plody a chytajú bezbranné zvieratká. ,,My ich ozbíjame a všetko zas vrátime Vysokým Tatrám, sľubujeme!“ nabudení sa prekrikovali. Po chvíli oddychu sa rýchlo vyrútili do doliny aj s materiálom na ich zbojnícku chatu. Boli takí motivovaní vyhliadkou nového života, že sa im ju podarilo postaviť za neuveriteľné dva dni.

Nastalo už len číhanie na zbojníckych zloduchov! ,,Už idú!“ zašepkal tatranský zbojník a potichu privolal druhov. Počkali, kým si lotri naplnia vrecká prírodnými pokladmi a pri ceste naspäť sa na nich vyrútili z kamenných, dobre pripravených zamaskovaných úkrytov. Lupiči sa z prepadu nevedeli spamätať, šibrinkovali končatinami bez rozmyslu okolo seba až sa nakoniec rozutekali s prázdnymi rukami preč.

Nezbedníci to skúšali ešte niekoľkokrát, horskí zbojníci ich však vždy premohli a ešte aj na ich vlastnom území na nich vyskakovali a ukradnuté lupy vracali tam, odkiaľ ich zobrali.

tatranska lomnica rozpravka lomnicak

Na úbočí Vysokých Tatier žil raz dávno, v rozľahlej doline aj jeden starý deduško. Nebol však hocijaký! Išlo o veľmi rozumného, tatranského kúzelníka, ku ktorému si aj sám Ochranko chodieval pre múdre rady.

Starý pán ale dobre vedel, že prichádza jeho čas zaslúženého odpočinku. Už po Tatrách nehopsal s takou ľahkosťou ako predtým a aj kúzla strácali na sile. Uvažoval preto stále viac, komu by mohol prenechať svoju čarodejnícku moc a aj o mieste, na ktoré by sa mohol bezstarostne uchýliť.

Keďže ho mal každý z okolia veľmi rád, všetci sa mu snažili čo najlepšie poradiť. Huňaté medvede navrhovali, nech sa stane jedným z nich, že vraj stromov na škrabanie stále nájde dostatok a celú zimu môže prespávať v teplej nore, ktorú by mu pripravili podľa želania. ,,Nie, nie! Premeň sa na potôčik a vietor už tvoje cesty povedie svetom!“ spievali vodné vlnky, zatiaľ čo ho kosodrevina presviedčala o krásnych výhľadoch z ich vysokých domovov.

Čarodejníkovi sa ale akosi nič nepozdávalo. Mal rád všetkých svojich kamarátov, ale ako medveď by si stále musel zháňať potravu, ako potôčik by veru obtiekol aj celý svet, ale nikde by nemal ozajstný domov a bál sa, že ako kosodrevine by mu v zime, pod vysokou snehovou prikrývkou bolo priveľmi chladno.

,,Staň sa kamenným vrchom! Už sme sa o tom zhovárali a radi ťa prijmeme medzi seba, dobrý čarodej!“ ozval sa hlboký, pokojný hlas z Vysokých Tatier. Deduškovi sa rozžiarili oči. Lepší nápad za posledné dni nepočul. Keď bude predsa jeden zo štítov, bude dohliadať ako doteraz, na celú krajinu, nebude musieť nikam chodiť ani zháňať potravu a aj v zime ho istotne ohreje slniečko viac, keď k nemu bude bližšie. Radostne podskočil a začal sa pomaly pripravovať na veľký deň. Ten nastal v jedno pekné, skoré ráno. Pokorne pristúpil k vysokým kamenným bralám, tie sa rozostúpili a prijali ho medzi seba. Čarodejník pocítil, ako sa mu kamenné korene predlžujú stále hlbšie do zeme a celý jeho duch vchádza do pevnej žuly. Keď sa už zdalo, že je po všetkom, nachystané Tatry ho od radosti objali na privítanie tak, že silou stisku vymrštili jeho štít ešte vyššie. Starý, no teraz oveľa mocnejší deduško, si tiež nechal jedno prekvapenie v podobe posledného kúzla celkom na záver. Okamih pred tým, ako úplne zmeravel v ďalší štít Vysokých Tatier, vyslal čary k brehu plesa, v ktorom sa odrážali skaly. Tu sa ihneď zjavil malinký zelený výhonok. ,,Lomnička Kvetinková, narodíš sa z tohto kvetu, ktorým ti odovzdávam svoju čarodejnícku moc! Stráž túto veľkú dolinu a nikdy neuver zlému!“ zadunelo dolinou a dedko sa navždy premenil na tatranský štít.

Lomnička poverená svojim poslaním po pár dňoch ladne vystúpila z nádherného voňavého kvetu, okolo ktorého boli zhromaždené všetky zvieratká ako aj Ochranko so Smrečinkou. Pristúpila k zvedavcom a ihneď bolo nad slnko jasnejšie, že z nich už navždy budú nerozluční kamaráti. Kamenný štít sa v duchu usmial a spokojne sa uložil na odpočinok.

zelene pleso tatranke matliare rozpravka

V hlbokom, chladnom údolí, kde kvôli vysokým skalným stenám svietilo slnko len veľmi málo, žila jedna pyšná víla. Toto miesto si zamilovala. Aj napriek zriedkavým slnečným lúčom tu však bolo nádherne. V lete sa okrúhle pleso ligotalo pod strmým kameňom a krásne kvetiny si tancovali pri brehu. V zime sa zas na hladine tvorilo nádherné zrkadlo, v ktorom sa mohla víla obzerať a z vodných kvapiek  sa zas vytvárali  krásne umelecké diela.

Sem-tam sa stávalo, že si z hrdej víly prišla vystreliť jej neďaleká roztopašná sestra. Zavítala aj jedného zahmleného dňa, keď zatúžila po troške zlomyseľnosti. Tentokrát si pripravila ozaj uštipačné poznámky na adresu nádherného plesa, čo sa domácej víle vôbec nepáčilo. Vraj pleso, ktoré ona považuje za najkrajšie, vôbec pekné nie je a dokonca nemá ani žiadnu výraznú farbu. ,,Je to len obyčajná voda!“ neprajne sa chichotala. Víla sa nerada hádala a ešte menej chcela dať najavo, že ju sestra zaskočila alebo že sa jej klamlivými rečami dotkla. Opak bol však pravdou. Hneď po neželanej návšteve začala obliehať pleso z každej strany a hútala, akoby sa len dalo vylepšiť. Nakoniec ale dostala skvelý nápad.

Spomenula si totiž na jeden rozhovor, v ktorom hnedý sokol opisoval krajinu nesmierne ligotavých, farebných kameňov. Rozhodla sa vyhľadať mocného operenca a zistiť, ako si taký kameň dokáže vyrobiť i ona. ,,Musíš najjasnejšie farby spojiť v jedno veľkou silou!“ znela jeho odpoveď.

Víla preto každým dňom usilovne zbierala lístky najjasnejšej zelenej farby a vkladala ich starostlivo do malej štrbiny, ktorú našla v kamennom, tatranskom brale až ju časom naplnila celkom po okraj. Teraz už len stačilo na štrbinu zatlačiť nesmiernou energiou a ona presne vedela ako.

Všetko jej vychádzalo bez najmenšej chybičky. Vybehla na najvyšší z okolitých vrcholov a čosi zaspievala do jemných, bielych oblakov. Tie sa razom premenili na bojovné mračná a začali okolo seba plieskať jasnými bleskmi, až jeden z nich v plnej sile zasiahol štrbinu. Obrovský balvan náhle privalil spálené lístky, odlomil sa a sadol do doliny.

V momente sa na mieste trhliny objavil jasný zelený kamienok, ktorý po dotyku denného jasu rozžiaril celé údolie. Vzrušená od šťastia z úspechu vzala víla vzácny drahokam do rúk, aby si ho lepšie obzrela. Krajší klenot v živote nevidela. Vzniesla sa, hľadiac na žiaru v rukách nad milované pleso, roztiahla ruky a kamienok pustila presne do jeho stredu. Len čo  sa skvost dotkol nehybnej hladiny,  každú kvapôčku vody ihneď premenil na prenikavo zelenú, jasnú a priezračnú tekutinu, a kým dopadol celkom na hlboké dno, žiarilo už celučičké pleso. ,,Nádhera!“ tešila sa tancujúc víla a neprestajne hľadela na zelenú krásu, ktorú vytvorila.

Dokonca aj jej roztopašná sestrička stratila úžasom slová a sama uznala, že jej výtvor je naozaj dokonalým dielom. Odvtedy sa pravidelne navštevujú, ale nie preto, aby jedna druhej robili prieky, ale aby sa spoločne kochali krásami Vysokých Tatier, medzi ktoré patrí dodnes, vzácnym kamienkom zmenené Zelené pleso.

belianska jaskyna tatranska kotlina rozpravka

Belianske Tatry sa od tých Vysokých odjakživa trochu líšili. Nič im však nebránilo v tom, aby boli priateľmi a považovali sa za jednu rodinu. Práve na ich rozhraní, žil voľakedy jeden mladý, svižný netopier. Rokmi precestoval a odhalil nejednu štrbinku Tatier, spoznal množstvo okrídlených druhov a sem-tam dole hlavou kempoval i pod chladnými železnými strechami prvých, drevených kostolíkov v dolinách. Čas ale plynul a netopierovi z neustálej samoty stále viac a viac prichádzalo smutno. Odhodlal sa teda nájsť si manželku a založiť si veľkú rodinu.

Jednej noci, keď si len tak poletoval chladným vzduchom, rozhodol sa navštíviť ďalekých kamarátov, ktorí žili v nádhernom lesnom parku v dutine mocného stromu. Veliteľ letky ho po privítaní hneď predstavil svojej dcére, ktorá sa práve vrátila z ďalekého sveta naspäť domov. Jej krídla boli silné, kožúšok jemný ako bavlnka a uši dokonale vzpriamené. Mladý netopier sa ihneď zaľúbil. Vedel, že ona je tá pravá a preto jej začal patrične dvoriť. Huňatej dáme sa nový nápadník tiež pozdával, ale jej srdce túžilo okrem lásky aj po veľkom prepychu.

,,Rada sa za teba vydám, ale skôr než tak urobím, musíš nám nájsť taký pekný domov, aký sa široko ďaleko nevidí!“ stanovila podmienku a ďalej sa už s netopierom nehodlala rozprávať.

Zaľúbenec, nepripúšťajúc si sklamanie, vyrazil krajom s jasným cieľom. Prebádal všetky kôrnaté úkryty, malé i veľké otvory stromov, známe i neznáme útroby zeme a preletel všetkými strechami, ktoré našiel. Nič mu však nepripadalo hodné jeho vyvolenej a tak sa rozhodol, že si to najprv celé premyslí, oddýchne a isto na niečo príde.

Doletel na drevenú vetvičku malého kríka a svojou váhou ju pritlačil až celkom k zemi. Tak urputne rozmýšľal, že až po hodnej chvíli si uvedomil, ako mu omamný, chladný vánok opantáva zmysly. Ten vychádzal priamo z jednej maličkej pukliny v zemi, nad ktorou sa hompáľal. Odhrnul stebielka trávy a prestrčil sa otvorom priamo pod zem.

Nádherná scenéria, ktorú uvidel mu vyrazila dych. Ocitol sa totižto v nádhernej, priestrannej jaskyni. Všade okolo boli malé i veľké kvaple, z ktorých stekajúca voda vytvárala úchvatnú pesničku a umelecky pôsobiace záhyby na každom múre poskytovali množstvo úkrytov. ,,Toto je náš nový domov!“ pomyslel si a svižne vyletel nájsť svoju budúcu manželku. Keď okrídlená deva panenskú jaskyňu uvidela, neváhala ani chvíľu a hodila sa šťastne netopierovi okolo krku.

Svadba bola veľkolepá. Prileteli dokonca aj vzdialení príbuzní s celými kŕdľami rodín, aby mladému páru k šťastnej udalosti zablahoželali a aby sa aj oni mohli pokochať nádherným jaskynným domovom, do ktorého sa radi vracali na pravidelne návštevy. Nočným mladomanželom to nakoniec vôbec nevadilo. Veď sami už boli veľkou, šťastnou, netopierou rodinku.

poprad rozpravka kvetnica kamenolom

Ochranko, Lomnička a Smrečinka vždy spolu radi trávili čas.  Najviac sa im však páčilo, keď pri tom objavovali i nové miesta, či spoznávali nevídaných cestovateľov. Nebolo tomu inak ani v jedno skoré, teplé ráno. Vysoké Tatry boli pokojné, zvieratká veselé a tak si pomaličky balili lesné plody na cestu. Chceli preskúmať vzdialenejšiu kotlinu, cez ktorú pretekala široká rieka.

Neďaleko vraj žili baníci a vykopávali hlboké, komplikované štôlne. Traja kamaráti začali pomaličky zostupovať dolinou. Vysoké smreky striedali rozľahlejšie kvetnaté lúky a malé nevýrazné potôčiky naberali na sile každým krokom nižšie. Horské štíty sa im síce vzďaľovali, ale vždy im boli na blízku.

Keď už dlhšiu dobu ani priveľmi neklesali, ani nestúpali, začuli slabučké zvuky. Pripomínalo im to búchanie dvoma kameňmi o seba. Zvedavo sa teda vybrali objaviť jeho príčinu, až prišli k vyhĺbenému otvoru v zemi, kde ozvena silnela. Neisto vošli dnu a po chvíli chôdze zbadali v slabo osvetlenom kúdole prachu niekoľko spotených postáv. Tie neprestajne búšili nástrojmi do kamenných stien hlineného tunela. ,,Hurá, to sú predsa baníci, ktorých sme tu hľadali!“ potichu, ale radostne oboznámil Ochranko svojim dvom kamarátkam. Pomaličky pristúpil k jednému z nich, natiahol ukazovák a jemne mu zaklopal na rameno. ,,Ej bisťu, ale som sa zľakol!“ vyskočil vystrašene zafúľaný, fúzatý pracant, držiac ostrý predmet v rukách.

Rozprávkoví návštevníci sa rýchlo ospravedlnili za vyrušenie a požiadali baníka o chvíľu času na sprevádzanie po okolitých lesoch, lomoch a iných štôlňach.  ,,Ale samozrejme! Kamene mi nikam veru neujdú a rád sa nadýcham opäť čerstvého, čistého vzduchu,“ povedal prívetivo a vydal sa smerom k východu. Po vyjdení z pracovnej šachty zabočili poslušne za sprievodcom doprava. Onedlho sa pred nimi vynorila nevídaná scenéria. Takýto obrovský, ručne vyhĺbený kráter v tvrdej zemi ešte v živote nevideli. Úžasom lapali po dychu, zatiaľ čo ich nohy viedli automaticky do hlbokej diery. ,,Trvalo nám nesmierne dlho, kým sme z tohto lomu vytesali takúto jamu,“ hlasno a hrdo sa ozýval baníkov hlas. ,,Prestali sme, pretože sme narazili na vodu,” pokračoval. ,,Je hneď tuto, za tenkou stenou,“ dokončil a jemne poklopkal po kamennom múre.

Baník sa ale náhle prestal milo usmievať, spozornel a prilepil veľké ucho o stenu. ,,Utekajtééé!“ naraz hlasno zakričal a vystrelil na útek. Pevná stena sa totižto premenila na rozľahlú prasklinu, z ktorej za pár sekúnd vystriekol rýchly prúd neovládateľnej, silnej vody. Zatiaľ čo Ochranko, Smrečinka i vydesený robotník šprintovali na najvyššie položené miesto, Lomnička mávla rukou raz, mávla druhý raz a na burácajúcej rieke sa objavila malá, čarovná loďka z voňavej kvetiny. Nasadla a ďalším mávnutím sa vedľa nej objavili i všetci ohrození.

Kým sa stihli vydýchať zo záchranného behu, plavili sa na pokojnej hladine širokého jazera, ktoré je vďaka kúzlam Smrečinky dodnes lemované nádhernou kvetinovou výzdobou.

GALÉRIA

ĎAKUJEME PARTNEROM

ORGANIZÁTOR

Realizované s finančnou podporou Ministerstva dopravy  a výstavby Slovenskej republiky.