Zbojnícka chata

Z histórie:

Teodor Posewitz (1851 – 1917), ktorý pôsobil v Uhorskom geologickom ústave, pracoval na geologickom mapovaní Vysokých Tatier a venoval sa tatranskej histórii. Bol autorom niekoľkých sprievodcov po Vysokých Tatrách a roku 1907 uverejnil v spišskom týždenníku Szepesi lapok článok „Jedálňou vybavená chata vo Veľkej Studenej doline“, v ktorom uvažuje o potrebe vhodnej turistickej základne. Obavy pred vysokými stavebnými nákladmi považuje za zbytočné a konštatuje, že chatu by mohli postaviť za 15 000 korún. Iniciatívy sa však neujal UKS, ale štátna lesná správa v Liptovskom Hrádku. Pre výstavbu poľovníckej chaty vybrali miesto na Zbojníckej pláni, pri Sesterskom plese, vo výške 1 960 m. n. m. Vyrástla tu jednoduchá stavba z kameňa s mierne zošikmenou strechou. Interiér tvorili prične a od roku 1910 aj kovová piecka. Chatku smeli využívať aj turisti. Návštevnosti Veľkej Studenej doliny napomohlo sprístupnenie Hrebienka pozemnou lanovkou roku 1908 a vybudovanie turistického chodníka Prielom kežmarským oddielom Karpatského spolku v roku 1912. Lesný erár postavil o rok neskôr na Strelecké polia chodník, ktorý bol v dvadsiatych rokoch minulého storočia aj značkovaný. V rokoch 1935-1936 vznikol chodník ostravského Klubu československých turistov Ostravská cesta – z Malej Studenej doliny cez Priečne sedlo a Strelecké polia.

Roku 1924 sa stal nájomcom chaty KČST, ktorý prikročil k jej prestavbe a rozšíreniu. Chata získala jednu miestnost a zastrešenú verandu. Kapacita bola v tom čase 20 lôžok, prvým nájomcom bol Dezider Palkovič, ktorý obhospodaroval chatu počas letných mesiacov, od roku 1927. Chatu do roku 1933 označovali podľa jej pôvodného určenia „lovecká chata“, alebo podľa polohy „útulňa nad Dlhým plesom“, či „útulňa KČST vo Veľkej Studenej doline“. Poľskí horolezci a turisti chladnú kamennú budovu žartovne nazývali ,Truparnia“ (márnica). Chatár Peter Tomčík tu prenocoval s priateľom z ústredia KČST 9. apríla 1933. V tých časoch to nebolo bežné, chata bývala v zimných mesiacoch uzavretá. Múry boli podchladené a cez netesnosti prenikal studený vietor a sneh. Peter Tomčík po prebdenej noci údajne prehlásil, že bývanie v tejto chate je vhodné len pre zbojníkov. Pri spiatočnej ceste z Veľkej Studenej doliny pripevnili na strom pri chate Kamzík smerník s nápisom ZBOJNÍCKA CHATA. Michal Tomálk (1906 1987), ktorý roku 1933 pomáhal na chate bratovi Petrovi, vo svojich spomienkach uviedol, že v tomto čase pomenovali podľa Zbojníckych plies aj chatu“. Verejnosť si názov rýchlo osvojila, keďže chata stojí v spodnej časti Zbojníckej pláne. V zimnej sezóne 1933/34 po prvýkrát otvorili Zbojnícku chatu v celoročnej prevádzke. Budova po úpravách v roku v roku 1936 pozostávala z priestrannej kamennej nocľahárne s 28 lôžkami a z pristavanej hospodárskej časti, kde bol aj byt chatára.

Počas druhej svetovej vojny spravoval Zbojnícku chatu Edo Kirchner s manželkou. V prvých povojnových rokoch boli chatármi Vladimír Lang a po ňom František Barilla, ktorý roku 1948 za pomoci technického oddelenia vtedajšieho majiteľa, Klubu slovenských turistov a lyžiarov, vykonal na Zbojníckej chate ďalšie rekonštrukčné práce.

V sedemdesiatych rokoch minulého storočia bola veľmi vysoká návštevnosť Tatier. Väčšina chát kapacitne nevyhovovala. To platilo aj o Zbojníckej chate. Vtedajší majiteľ, Interhotel Tatry, pod ktorý patrili veľké prosperujúce hotely, považoval vysokohorské chaty za príťaž. Zbojnícka chata fungovala do roku 1982 len vďaka obetavosti vtedajších chatárov, Bela Kapolku a Ľudovíta Záhora. Vtedy sa nový prevádzkovateľ, Tatranská správa účelových zariadení ČSZTV, podujal na rozsiahlu rekonštrukciu. Rozsiahlu rekonštrukciu ukončili v júni 1985 a slávnostné otvorenie sa konalo 8. novembra 1986 za účasti asi 200 pozvaných hosti. Po rekonštrukcii sa stala Zbojnícka chata najlepšie vybavenou vysokohorskou chatou vo Vysokých Tatrách. Okrem iných priestorov získala jedáleň pre 60 stravníkov, kotolňu na ústredné kúrenie, gravitačný vodovod, elektrocentrálu a rádiové spojenie s Horskou službou. Vznikla samoobslužná kuchynka pre ubytovaných hostí a sušiareň šatstva. Tatranskú premiéru mali slnečné kolektory na ohrev vody.

Roku 1991 Zbojnícku chatu prevzal Klub slovenských turistov a Slovenský horolezecký spolok JAMES. Vynovená chata neslúžila dlho. V noci zo 14. na 15. júna 1998, keď bolo potrebné zakúriť v kozube, ju úplne zničil požiar. V tom čase bol na chate okrem personálu len jeden poľský turista. Našťastie nedošlo k zraneniam, no svedkovia nešťastia si zachránili len oblečenie, ktoré mali na sebe. 26. júna vyviezli vrtuľníkom k zhorenisku veľký vojenský stan a drevenú montovanú chatku, ktorú dali do prevádzky 8. júla 1998. Bol v nej bufet, núdzový nocľah a stanica Horskej služby. Stan slúžil najmä brigádnikom. Rok po požiari, 30. júna 1999, po vybavení všetkých formalít, začal na starých základoch stavebný ruch. K dielu priložili ruky aj náhodní turisti, ktorí pomáhali najmä pri znášaní odpadu zo zhoreniska. Nie náhodou mal 14. ročník populárnej nosičskej súťaže, Sherpa ralley, cieľ pri zhorenisku Zbojníckej chaty. Súťažiaci mali za úlohu vyniesť 60 kg a v ženskej kategórii 20 kg štrku. 53 súťažiacich v oboch kategóriách takto vynieslo do cieľa vyše 2,5 t stavebného materiálu. Veľkú časť materiálu vyvážal vrtuľník. Koncom roka 1999 bola chata zastrešená a 21. decembra 1999 ju uviedli do skúšobnej prevádzky. Úplná kolaudácia bola 1. augusta 2001. Slávnostné otvorenie novej Zbojníckej chaty, vystavanej na starých základoch, bolo 20. októbra 2001.

Zdroj:

BOHUŠ, I. 2011. Tatranské chaty: Majáky v mori skál a snehu, 2. vyd. Tatranská Lomnica: I&B, 2011. 141 s. ISBN 978-80-969017-4-6

Tip na túru:

Rezervujte si ubytovanie

Najbližie podujatia